Z histórie orientálneho tanca
Orientálny tanec, nazývaný aj "brušný tanec" patrí medzi najstaršie formy tanca na svete, predpokladá sa, že tento druh umenia je starý viac ako 10-tisíc rokov. Tanec je istým druhom komunikácie, spôsobom ako tanečnica odovzdáva divákovi svoju radosť, smútok, vášeň a ženskosť.
čítaj viac...


Pôvod a vznik
Pôvod má pravdepodobne na Blízkom Východe, v severnej Afrike a Ázii. Známa je teória, ktorá hovorí, že brušný tanec pochádza zo starovekého Horného Egypta. Niektorí odborníci zastávajú teóriu, že orientálny tanec pochádza zo starovekého Grécka a do sveta sa rozšíril vďaka Alexandrovi Veľkému. Iní odborníci zasa tvrdia, že pochádza zo severozápadnej Indie a do zbytku sveta sa dostal vďaka migrujúcim Cigánom. Nájdu sa aj takí, čo pôvod tanca pripisujú Uzbekistanu, odkiaľ sa prostredníctvom obchodu s otrokmi dostal do Indie.
Orientálny tanec v mnohom čerpá z etnických ľudových tancov a jeho stopy sa nachádzajú v najrôznejších kultúrach. Existujú dve rozšírené teórie vzniku tohto umenia. Podľa prvej je jeho vznik úzko spätý s náboženskými rituálmi chrámových kňažiek. Podľa druhej vznikol brušný tanec v Afrike ako tanec plodnosti, či tanec rodičiek, kedy sa tehotná žena pripravovala na pôrod pomocou určitých pohybov a pri samotnom pôrode tancovali skôr ženy okolo nej, aby jej odovzdali energiu a sňali z nej bolesť. Tanec sa učili dievčatá od veľmi útleho veku, aby si posilnili svaly na budúci pôrod.

Štýly
Pojem brušný tanec mylne redukuje mnohotvárnosť a rôznorodosť tohto tanca a umenia tanečnice na brucho, boky a zadok. Pri tanci je veľmi významná osobnosť tanečnice, ktorá sa v tanci odráža. Dôležitý je aj výraz a mimika, ktorá tancu dodáva sviežosť a energiu a je jeho neoddeliteľnou súčasťou.
Existuje niekoľko štýlov orientálneho tanca. Tieto štýly sa líšia hudbou, na ktorú sa tancuje, kostýmami i jednotlivými tanečnými prvkami. Sú rozdielne aj v rámci jednej krajiny a súvisia s mentalitou národa, so sociálnym postavením a tiež s históriou jednotlivých oblastí. Medzi najznámejšie štýly patria: Egyptský Raqs Sharqi, Baladi, Saidi, Khalegeey, Turecký štýl, Perzský štýl, Tribal Fusion (moderná forma), Tribal Dance (moderná forma).
Prvé predstavenie brušného tanca v podobe, akej ho dnes poznáme, bolo zrejme uvedené v roku 1893 na svetovej výstave World’s Columbia Exposition v Chicagu. Vystúpili tu tanečníci z Egyptského divadla a z viacerých blízkovýchodných a severoafrických krajín, vrátane Sýrie, Turecka a Alžírska. Prudké pohyby bokmi pri tanci a fakt, že tanečnice vystupovali bez korzetov, šokovalo a zároveň zaujalo verejnosť vo vtedajšej viktoriánskej spoločnosti. Na predstavení zožala najväčší úspech sýrska tanečnica Fatima (pôvodným menom Farida Mazar Spyropoulos), prezývaná aj „Little Egypt“, ktorá stiahla na seba najväčšiu pozornosť a zaslúžila sa o spopularizovanie tohto tanca. Tento fakt však ostáva predmetom špekulácií. Pravdou ale je, že po tejto výstave sa záujem o orientálny tanec rapídne zvýšil a na západe začalo vystupovať stále viac sporoodetých orientálnych tanečníc a množstvo imitátorov. Veľa žien zo západnej Európy sa učilo a napodobňovalo tanec pochádzajúci z krajín Blízkeho Východu, ktoré boli v tom čase kolonizované európskymi krajinami. Orientálny tanec sa dostal do kabaretov, zábavných podnikov, karnevalov, dokonca i na filmové plátno. Aj vďaka tomu došlo ku kultúrnemu nedorozumeniu ohľadom podstaty orientálneho tanca v západnej spoločnosti, ktorá ho považovala za tanec s čisto erotickým kontextom. Tento fakt podporovala aj spoločenská domnienka v Amerike a Európe začiatkom 20. storočia, ktorá považovala všetky tanečnice za ženy nízkych mravov. Rovnako Hollywood prispel k tejto reputácii, keď vo svojich filmoch zo začiatku 20. storočia zobrazoval orientálnu tanečnicu iba v troch úlohách – ako otrokyňu v háreme, ktorá bola zachránená, ako tanečnicu v pozadí, keď hovorila hlavná postava a ako zradnú ženu, ktorá použila zvodný tanec na oklamanie hlavnej postavy.




07-08-2008


Späť
Partneri:
 
 
 
 
 
  OrientTanec.sk